Váš príspevok sa nehodí do žiadnej otvorenej témy? Šup s ním sem...
• nový príspevok môžete pridať až po prihlásení.

Lúpež, ktorá mi zmenila pohľad na Afriku

Ako sa z lúpeže stal začiatok priateľstva a prečo mi pobyt v najmenšej krajine Afriky ukázal, čo znamená skutočná odvaha.

V tejto chvíli to znie ako nezmysel, ale budem rád, že ma okradli.
Po nekonečnom blúdení čiernou nocou ju konečne nachádzam. Ošúchaný drevený pult a svetlo neónky sa nijako neodlišujú od okolitých obchodíkov. Až zaprášená tabuľa a vyžehlené uniformy prezrádzajú, že som na policajnej stanici.
„Okradli ma,“ vyhŕknem. Zavládne ticho, policajti si vymenia prekvapené pohľady. Odpovedám na otázky a snažím sa usporiadať chaotické myšlienky.
Čiernota noci sa prehlbuje. Hlava mi klesá únavou.
„Máte kde spať?“ pýta sa mladý policajt.
„Bývam v kasárňach. Je tam bezpečno, môžete prespať u mňa.“
Slovo bezpečie je všetko, čo potrebujem počuť.
„Moje meno je Aziz,“ predstavuje sa policajt, keď spolu opúšťame stanicu.
O pár minút neskôr zaspávam v skromnom byte na kuse molitanu.

Už je to piaty mesiac, čo som prekročil hranice Slovenska. Dal som zbohom svojim blízkym a vydal sa v ústrety nepohodliu. Vyzbrojený bicyklom a stanom sa z rodných Novák snažím prebicyklovať naprieč Afrikou. Práve sa nachádzam v najmenšom štáte pevninskej Afriky. Prechod Gambiou mi mal trvať nanajvýš tri dni. Pre nepredvídanú udalosť však trávim v hlavnom meste Banjul niekoľko týždňov.
Teraz sa lúpež môže zdať ako naplnenie zlých obáv, s ktorými som do Afriky prišiel. Varovania, správy, cudzie pohľady plné strachu. Lenže čím dlhšie v Banjule zostávam, tým viac sa pôvodný príbeh rozpadáva. Namiesto hrozby spoznávam ľudí, ktorí mi bez váhania ponúkli pomoc. Práve v takejto chvíli sa potvrdzuje, že na každého človeka so zlými úmyslami pripadá tisíc dobrých. Noc beznádeje sa mení na nezabudnuteľné okamihy priateľstva a poznania africkej kultúry. Stretnutia s ľuďmi, ktorých srdečnosť a obetavosť si zaslúžia rešpekt.

Vraciam sa na policajnú stanicu. Vyhýbajúc sa davu, prechádzam rušnou ulicou. Vtom si všimnem, ako dievča štíhlej postavy smeruje priamo oproti mne. Aj ona, ako väčšina žien v Gambii, má oblečené tradičné moslimské šaty. So sklopenou tvárou a šatkou na hlave ma asi nevidí, pomyslím si.
Snažím sa vyhnúť, no v poslednej chvíli uhýba ona mojím smerom. Keď sa už bezpochyby zrazíme, zastaví. Naše oči sa stretávajú.
„Ahoj, Tomáš.“
Oslovenie ma ohromuje.
„Nepamätáš si ma?“
„Som Amina z policajnej stanice.“
Až následne si uvedomím, že som včera aj u nej hlásil lúpež.
„Pamätám, Amina. Zistili ste niečo o včerajších útočníkoch?“
„Nanešťastie nie. Ale chcela som sa ťa spýtať, či by si dnes neprišiel na večeru.“
„Ďakujem, rád prídem,“ odpovedám bez rozmyslu.
„Som šťastná. Bývam na druhom konci kasární. Spýtaj sa Aziza, môžete prísť obaja.“

„Niečo nové?“ pýta sa ma Aziz po návrate.
„Nie, ale stretol som Aminu. Pozvala nás dnes na večeru.“
„Ja niečo večer mám,“ odvracia sa odo mňa Aziz.
„Spomenula, aby sme prišli obaja.“
„Nechcem ísť večerať k tým dievčatám. Sami toho majú málo.“
Nechápavo sa naňho pozerám.
„Pozri,“ pokračuje, „ako policajt v Gambii zarábam päťdesiat eur mesačne. Som sám, na život mi to stačí. No Amina sa stará o štyri sestry, z toho dve nevlastné.“
„Choď, keď ťa pozvala,“ dodá Aziz, než sa stratí vo dverách.

„Tešili sme sa na teba. Hlavne Binda, moja najmladšia sestra,“ hovorí Amina a ukazuje na široký úsmev žiariaci spoza gauča.
Sadáme si do kruhu na zem. Jedna zo sestier na plechovom podnose prináša tradičnú domodu — ryžu s kúskami hovädziny v arašidovej omáčke.
„Aziz mi vravel, že sa staráš o sestry.“
„Som najstaršia a jediný brat je ešte mladý. Nechcem, aby zostali u rodičov na dedine. Nosiť vodu, robiť na poli — vôbec by im nezostal čas na školu. Sama som si tým prešla. Aj keď sa tu tlačíme všetky v jednej izbe, takto aspoň majú šancu na vzdelanie.“
„Tomáš, život tu nie je ľahký — a už vôbec nie pre ženy,“ povie Amina so skloneným zrakom.
Lyžice sa ponárajú do nasladlej omáčky. Najmladšia Binda sa smeje, keď zbieram rozsypanú ryžu z kolien. Na chvíľu vypadne elektrina a miestnosť zažiari v plameni sviečky. Nikto sa nesťažuje.

Vtedy mi to dochádza. Kým ja sa dobrovoľne ženiem za nepohodou a vidinou dobrodružstva, ľudia tu žijú zo dňa na deň. Nie so strachom z bežných dní, ale so strachom o budúcnosť — o zaplatenie školného, o jedlo na zajtra. A napriek tomu sa delia o to málo, čo majú.
V tú noc som prišiel o peniaze a vybavenie — no vďaka tomu som získal niečo omnoho vzácnejšie. Možnosť pochopiť, že skutočná odvaha často nemá nič spoločné s cestovaním.
Počas nasledujúcich dní sa môj svet cestovateľa zmenší na niekoľko ulíc Banjulu. Ráno sa zobúdzam na volanie muezína, prehlušované trúbením taxíkov. Ešte predtým, než slnko všetko rozpáli, sedávame s Azizom na betónových schodoch kasární a usrkávame presladený čaj.
Na poludnie ma Amina prevádza tržnicou — pulzujúcim srdcom afrických miest. Drevené stánky lemujúce úzke uličky nesú všetko, čo ekonomika Gambie ponúka. Od rolí pestrofarebných textílií cez čínske rádiá na tužkové batérie až po neodmysliteľné pulty s mäsom a zeleninou.
Každý deň na internete objavím nové jedlo gambijskej kuchyne, ktoré potom spolu pripravujeme. Po večeri ešte dlho sedávame a rozprávame sa — o živote, o rozdieloch, aj o stereotypoch a miestnych porekadlách. Napríklad o tom, že ísť večer po ulici a pritom si pískať vraj prináša nešťastie.
V policajných kasárňach spolu s Azizom a Aminou trávim tri týždne. Útočníkov sa napokon vypátrať nepodarilo a ukradnuté veci som už viac nevidel. Čas, ktorý som strávil v spoločnosti nových priateľov, je však na nezaplatenie.
A práve preto som rád, že ma okradli.

Dodatok autora Tomáša Dieru
Tento príbeh je súčasťou pripravovanej knihy o ceste naprieč africkým kontinentom.
Viac z expedície, vrátane videí a fotografií, nájdete na mojich sociálnych sieťach a YouTube kanáli Tomas Diera.

V spolupráci s autorom Ľubo Dzurák

Milí spoluobčania.

„ Ak uvidíš na niekom niečo krásne, niečo dobré, povedz mu to“
Ruthie Lyndsey

Aj keď si uvedomujem, že tento príspevok sa na túto stránku veľmi nehodí, predsa by som sa chcel s vami podeliť o môj dnešný, naozaj nevšedný a v dnešnej dobe, asi aj vzácny zážitok.
Dnes som bol s manželkou v Prievidzi a zamierili sme aj do Korza. Nemali sme v úmysle nič kúpiť, len tak sa tam trošku pomotať. Zašli sme aj na kávu. Bolo plné, len pri jednom stole sedel sám mladý muž a popíjal pivo. Mohol mať tak okolo 30. Tak sme si k nemu sadli. Celý čas som sa bavil s manželkou a on popíjal pivo. Keď dopil vstal a poprial nám príjemné posedenie a pekný deň. Bol som takouto úctou mladého človeka milo prekvapený. No to väčšie nás ešte len čakalo. Keď odišiel, prišla za nami čašníčka a povedala nám, že kávy máme zaplatené. Vraj ich zaplatil náš neznámy spolu sediaci. Opýtal som sa jej, že či povedal aj dôvod, čo ho k tomu viedlo. Nikdy predtým sme ho nevideli a ani pri stole sme neprehovorili ani slovko. Čašníčka odpovedala, že vraj chcel urobiť niečo dobré, niekoho úplne neznámeho potešiť. Priznám sa, boli sme doslova šokovaní. Mám už kopec rokov, no toto sa mi ešte nikdy nestalo a zvlášť od mladého človeka, zvlášť v dnešnej dobe. V dobe keď ľudia myslia hlavne na seba, keď je všade kopec násilia, neznášanlivosti, netolerancie, neúcty. V dobe , keď tí, ktorí by mali byť elitou nášho národa a mali by sme byť na nich pyšní sa správajú...... radšej pomlčím. No a v tejto dobe stretneme mladého človeka, ktorý tú zlú atmosféru dnešnej doby úplne vyvracia, Áno uvedomujem si, že jedna lastovička ešte leto nerobí. No predsa aspoň trošku zablikalo to svetielko na konci tunela. Pre mňa je to vzácne hlavne preto, že to svetielko je od mladého človeka a ja ako večný optimista verím, že nie je osamotený. A verím, že drvivá väčšina ľudí na Slovensku má takéto zmýšľanie, uznáva hodnoty, ktoré ľudí zbližujú, hodnoty, ktoré vedú k lepšej budúcnosti. Verte takých ľudí je u nás hodne, len asi nie je v móde, či trende, aby sa o nich písalo, aby mali o nich záujem naše média. Verte, je to na škodu nás všetkých. Pri takýchto úvahách o dobre a zle o láske a nenávisti o tolerancii a neznášanlivosti mi prídu vždy na um múdre slová skvelej herečky Radošínskeho Naivného Divadla pani Kataríny Kolníkovej :
„ Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked múdri sú lahostajní „
No vrátim sa k neznámemu mladíkovi. Určite ho už nestretnem. Vlastne si ani neviem poriadne spomenúť ako vypadal. Mrzí ma to, lebo som na mladom mužovi videl niečo dobré a krásne, no nemôžem mu to povedať. Tak som sa rozhodol, že sa o to podelím aspoň s vami milí spoluobčania. Budem si musieť asi všímať viac ľudí, s ktorými sa náhodne stretnem.
No a poprajme si spoločne v roku 2026 čo najviac takýchto stretnutí.
S úctou Ľubo Dzurák

Citujem z príspevku pána Dzuráka:
„Je však len a len na nás, či dokážeme problémy v meste premeniť na príležitosť veci zmeniť. Verte nikto za nás to nespraví. A pokiaľ budeme len kritizovať, nadávať a vzájomne sa obviňovať, tak sa toho veľa nezmení a tým ani nezlepší. Áno, žijeme v dobe, kde sa musí každý predovšetkým postarať sám o seba. To však neznamená, že máme myslieť len na seba a robiť len to, čo nám vyhovuje. Sú však aj veci, ktoré máme šancu v našom meste zlepšiť a spríjemniť si život v ňom.“
S týmito názormi pána Dzuráka sa dá plne stotožniť. A tak poďme teda nemyslieť len na seba a využiť príležitosť robiť to,čo je dobré pre všetkých a tie problémy nováckej minikomunity spoločne riešiť z trochu iného uhla pohľadu a bez zbytočného pátosu.
Najprv si povedzme,aké mechanizmy má demokratický spoločenský systém,aby sa veci menili k lepšiemu. Tým najdôležitejším je otvorená-transparentná-necenzurovaná diskusia,pretože demokracia existenčne potrebuje otvorený dialóg. Otázkou je-máme v Novákoch takú?Máme ju zaistenú a postavenú na piedestál kde patrí ak sa cenzuruje,ak sa účelovo mažú názory,ak sa „zatvárajú huby“? Pán Dzurák vie,že nemáme,ale ešte ani raz nepozdvihol svoj hlas v konkrétnej snahe napraviť tento závažný antidemokratický problém,v snahe zlepšiť demokraciu pre prospech nás všetkých.
Čo záverom? V duchu tradície citátov známych osobností dám jeden od Karla Poppera:
„Nepriateľom otvorenej spoločnosti nie je omyl, ale presvedčenie o vlastnej neomylnosti.“
Všetkým nám prajem všetko dobré a hlavne viac demokracie! :)

Rok 2025 Aký si bol?

„Dobrí priatelia sú oporou keď padáme, spoločnou radosťou, ak stúpame a šťastím v živote, keď ich máme.“

Aj keď nám ešte pár dní chýba do konca roku, predsa už môžeme rok 2025 bilancovať. Pre každého z nás bol rôzny. No pre väčšinu určite zložitý, náročný, rozporuplný. Je až príliš veľa napätia nielen vo svete, na Slovensku, ale aj v našom meste. Dianie vo svete, či na Slovensku môžeme ťažko ovplyvniť. Život a atmosféru v našom meste, určite viac. Možno si to v tom rýchlom tempe života ani neuvedomujeme, ako sa nám zo života pomaly, ale iste vytráca porozumenie, spolupatričnosť, rešpekt, žiaľ aj priateľstvo. Vidíme len nedostatky, kritika valcuje pochvalu, či uznanie. Niekedy sme až príliš zahľadení do diaľky a nevidíme to dobré okolo nás. Pritom sme sa my Slováci vedeli vždy v ťažkých a zložitých chvíľach zomknúť, viac stáť pri sebe.
Nováky sú malé mestečko. Väčšina obyvateľov tu žije od narodenia. Chodili tu do školy, pracovali v podnikoch na území mesta, športovali, stretávali sa na rôznych spoločenských akciách. To všetko nás zbližovalo, to všetko z nás robilo priateľov. No a priateľstvo patrí medzi vzácne dary nášho žitia. Škoda že si silu priateľstva neuvedomujeme, škoda, že podceňujeme jeho dôležitosť v našom živote. Veď nie nadarmo sa hovorí :
„ Na kúrenie je najlepšie kvalitné drevo, na pitie bošácka slivovica, na cestu životom úprimní priatelia.“
Aby som však ku koncu roku nebol len pesimistický. Som rád a chcem poďakovať vedeniu mesta, poslancom, že v maximálnej možnej miere podporujú činnosť športových, spoločenských a záujmových organizácii. Tie na rozdiel od toho, čo sa okolo nás deje, sa snažia ľudí spájať a motivovať ich k lepšiemu životu a vzťahov v našom meste. Tu vynikajú nové priateľstvá a pozitívne myslenie, čo je v dnešnej dobe nesmierne dôležité.
Viem, že mnohí. ktorí si prečítajú moju úvahu nad dnešnou dobou, sa len pousmejú, resp. mávnu rukou. Je však len a len na nás, či dokážeme problémy v meste premeniť na príležitosť veci zmeniť. Verte nikto za nás to nespraví. A pokiaľ budeme len kritizovať, nadávať a vzájomne sa obviňovať, tak sa toho veľa nezmení a tým ani nezlepší. Áno, žijeme v dobe, kde sa musí každý predovšetkým postarať sám o seba. To však neznamená, že máme myslieť len na seba a robiť len to, čo nám vyhovuje. Sú však aj veci, ktoré máme šancu v našom meste zlepšiť a spríjemniť si život v ňom.
Tak čo záverom. Tento rok nebol určite pre nikoho jednoduchý a určite mohol byť pre nás aj lepší. Zrejme ani rok 2026 nebude o nič ľahší. Aby sme ho však zvládli k našej spokojnosti, musíme sa aj sami o to pričiniť. Čakať, že to niekto spraví za nás, bude veľmi naivné.
Vážení spoluobčania úprimne vám želám šťastné, pokojné a láskyplné Vianoce.
V roku 2026 nech nás sprevádza zdravie, porozumenie, vzájomná úcta a priateľstvo.


Ľubo Dzurák

Vianočný večierok zdravotne postihnutých

„ Život nie je vždy takým, akým by sme ho chceli mať. Preto ak chceme byť v ňom šťastní, mali by sme sa z neho naučiť zobrať to najlepšie čo nám ponúka.“ W. CHurchill

Stáva sa už dlhoročnou tradíciou, že členovia ZO SZZP vstupujú do času predvianočného Vianočným večierkom. Výbor aj v tomto roku neporušil túto tradíciu a pripravil pre svojich členov predvianočné posedenie. Za skutočne neobvykle veľkej 120 člennej účasti sa členovia v dobrej a predvianočnej nálade stretli vo štvrtok 4. decembra v Dome kultúry. Význam tejto akcie bol zvýraznení aj účasťou našich hostí primátorom nášho mesta Ing. Branislavom Adamcom, predsedníčkou Okresnej rady SZZP p. Ľudmilou Velikovovou, podpredsedníčkou OR p. Fabiolou Švorcovou. Naše pozvanie prijali aj naši blízki priatelia zo ZO SZZP z Diviackej Novej Vsi, predsedníčka p. Emília Obertová a členka výboru p. Magda Pastieriková. Naše pozvanie prijala aj zástupkyňa spoločnosti Bortex p. Alena Lenhartová.
Obohatením celej akcie boli aj vystúpenia našich hostí p. Branislava Adamca a p. Ľudmily Velikovovej.
K dobrej sviatočnej atmosfére prispeli svojimi príspevkami aj naše členky p. Gabriela Švecová a p. Daniela Ondrejčíková.
Krásnou čerešničkou na torte bolo však vystúpenie skupiny Marinka. Vianočnými koledami a svojou fantastickou prezentáciou navodili tú správnu predvianočnú atmosféru. No a k tej správnej nálade určite prispel aj náš priateľ Paľo Oršula so svojimi hudobnými a dobre ladenými vstupmi.
Určite k dobrej sviatočnej atmosfére prispeli aj členky výboru p. Soňa Petrisková, Majka Dierová, Janka Halušová, Vierka Matiašková, Milen Kyšková, Iveta Gogorová, ktoré spoločne s p. Višňovskou doslova čarovne a sviatočne vyzdobili sviatočné stoly. Poďakovanie však určite patrí aj Peťovi Paulíkovi, ktorý zabezpečil to pravé vianočné pozadie a ozvučenie.
Osobne som presvedčený, že práve takéto akcie budú ľudí v našom meste vždy spájať a prinášať im do všedného života radosť, úsmev a porozumenie.
Hádam sme k Vianociam a ku koncu roka 2025 vykročili tou správnou nohou. Bude už len na nás, či vykročíme tou správnou nohou aj do roku 2026. Tak si teda spoločne zaželajme nech tie povestné štyri adventné sviečky predstavujúce mier, vieru, lásku a nádej v našom meste nikdy nezhasli.

S úctou
Ľubo Dzurák

Poďakovanie

„ Veľké príležitosti pomôcť iným bývajú v živote zriedkavé. Na tie menšie máme šancu takmer každý deň.“ Sally Koch

Nezištne pomáhať sa stáva v našom živote čoraz vzácnejšie. Základná organizácia Slovenského zväzu zdravotne postihnutých sa už roky snaží o získanie väčších priestorov pre skvalitnenie svojej činnosti. Pre vyše 100 člennú organizáciu boli doterajšie priestory v klube už nedostatočné. Snaha rozšíriť klubove priestory bola realizovaná až v týchto dňoch. Podarilo sa to hlavne zásluhou vedenia mesta predovšetkým jej primátora Branislava Adamca a prednostu Mariána Mištinu. Bez zbytočných rečí a vysvetľovania ako sa to v tejto zložitej dobe nedá, podali organizácii nielen pomocnú ruku, ale aj aktívne sa zapojili do riešenia tohto problému. Tu musím však zvýrazniť aj skutočnosť, že poďakovanie patrí aj organizácii Slovenského zväzu včelárov, konkrétne Ing. Petrovi Balákovi, ktorí uvoľnili pre zdravotne postihnutých svoje priestory. Následne prebehli rokovania so stavebnou spoločnosťou Roko-gips s.r.o z Prievidze s Ing. Romanom Götzlom a následne aj s Ing. Romanom Spišákom. Výsledkom týchto stretnutí bola dohoda, že stavebné úpravy rozšírenia nových priestorov v klube, urobí Roko-gips pre organizáciu sponzorsky. Behom troch dní stavebná spoločnosť práce zrealizovala. Teraz už bude záležať len na aktivite členov základnej organizácie, ako si postupne poupravujú nové priestory a hlavne, ako ich budú členovia organizácie v ďalšom období využívať.
Organizácia zdravotne postihnutých bola v Novákoch založená v roku 1990 a jej prvou predsedníčkou sa stala pani Anna Barčíková. Tohto roku si organizácia teda pripomína 35 rokov svojej bohatej činnosti. Aj preto podaná pomocná ruka od vedenia mesta a spoločnosti Roko-gips s.r.o nás nesmierne teší. No a v čase predvianočnom, keď sa všetci pripravujeme a tešíme sa na najkrajšie sviatky v roku to poteší dvojnásobne.

S úctou a úprimným poďakovaním
Ľubo Dzurák

Poďakovanie

Výbor ZO Zdravotne postihnutých a jeho členovia touto cestou úprimne ďakujú GR Fortischemu p. Ing. Jakubovi Racekovi a primátorovi mesta p. Ing. Branislavovi Adamcovi za účasť na stretnutí, ktoré klub zorganizoval spoločne s Jednotou dôchodcov Slovenska.
Ing. Jakub Racek vo svojom príhovore informoval v akej zložitej ekonomickej situácii nová spoločnosť prevzala závod od predchádzajúcich majiteľov. Zdôraznil, že ich hlavnou úlohou bolo udržať výrobu vo fabrike s dlhoročnou tradíciou. Aj napriek tomu, že museli niektoré nerentabilné prevádzky odstaviť, tak aj v rámci konsolidácie a zvýšeniu cien energií, chcú nielen udržať súčasný stav výroby a zamestnanosť, ale do budúcna aj pripraviť nové projekty, ktoré by zabezpečili ďalší rozvoj fabriky a priniesli aj zaujímavé pracovné príležitosti.
Primátor mesta Ing. Branislav Adamec informoval o súčasnej ekonomickej situácii v meste a rozpočte mesta. Načrtol aj niektoré aktivity, ktoré chce mesto v najbližšom období realizovať.
Následne obaja odpovedali na otázky členov oboch organizácií.
V závere tohto stretnutia členovia oboch organizácii ocenili účasť oboch hostí na tomto stretnutí. Obaja hostia totiž svojou prítomnosťou dokázali, že napriek ich veľkej časovej zaneprázdnenosti, si dokázali nájsť čas na ľudí v dôchodkovom veku. Svojou účasťou obaja zvýraznili úctu k ľuďom, ktorí počas svojho života nielen poctivo odpracovali desiatky rokov či už v chemičke, alebo v meste, ale veľkou mierou sa pričinili aj o ich rozvoj.
Veď práve v dnešnej uponáhlanej a zložitej dobe je dobré a správne, ak si práve tí, ktorí dnes zastávajú dôležité funkcie, nájdu čas na stretnutie s tou staršou generáciou. Takéto stretnutia, vzájomná komunikácia a informovanosť, to je cesta, ako si spríjemniť nielen všedný deň, ale aj ako hľadať cestu k sebe.
Preto dnes obom našim hosťom patrí naše úprimné poďakovanie za ich účasť.
Pevne veríme, že aj v ďalšom období bude klub Zdravotne postihnutých, spoločne s Jednotou dôchodcov Slovenska pripravovať podobné akcie so zaujímavými hosťami, ktoré určite prispejú k ďalšiemu zlepšovaniu ich činnosti. ale aj rovnako zvýraznia ich význam pre život v našom meste.

S úctou Ľubo Dzurák

Október – mesiac úcty k starším

Samozrejme si uvedomujem, že mesiac úcty k starším, nie je žiadnym sviatkom v našom kalendári, no myslím si, že úcta a to nielen k starším patrí do nášho každodenného života.
Aj preto som rád, že žijem v krajine, v meste, kde si vedenie mesta a spoločenské organizácie pripomínajú aj takéto udalosti, zvlášť v dobe, ktorá je zložitá a rozporuplná. Zvlášť v dobe, keď sa slovo úcta, a to nielen k starším, pomaly vytráca z nášho života. Dnes sa mi zdá, že ľudia majú väčšiu úctu k veciam, peniazom, kariére, funkciám, ako navzájom k sebe a obyčajným ľudským hodnotám. Pritom žiadna doba nemôže byť taká zlá, aby sme museli v nej meniť svoje hodnoty. Prestávame sa počúvať, rešpektovať, vážiť si jeden druhého. Až príliš reagujeme na to, čo sa dnes okolo nás deje, až príliš podliehame tomu, čo nás rozdeľuje. Je smutným paradoxom, že práve tí, ktorí denne volajú po zmiernení, upokojení atmosféry, svojimi výrokmi, či konaním najviac prispievajú k tomu deleniu a vzájomnej nevraživosti. Mnohí ľudia hovoria, že je to preto, lebo doba je zlá. Ja si osobne myslím, že doba nemôže byť zlá, ani dobrá. Je vždy len taká, akí sme my ľudia. Z mnohých vyjadrení, žiaľ, aj politikov, však pociťujem, ako keby starší ľudia boli prekážkou v dnešnom živote, či ďalšom rozvoji Slovenska. A to ma veľmi trápi. Naozaj si nespomínam, že by si naša generácia v mladosti nevážila svojich rodičov, nevážila to, čo pre nás a Slovensko spravili. Veď hlavne oni vybudovali vojnou zničené Slovensko, oni sa postarali o naše bezstarostné detstvo a vzdelanie. Za to všetko im môžeme byť len a len vďační. Žiaľ, toto mnohokrát dnešná mladá a možno i stredná generácia nevidí, resp. vidieť nechce.
A tak si dôležitosť úcty v našom živote pripomíname aspoň v tomto mesiaci. Tu naozaj nejde len o úctu k nám starším. My to už nejako dáme aj bez nej. Tu ide oveľa viac. Ak úcta zmizne z nášho života, určite nás nečaká lepšia budúcnosť. No a vyhovárať sa, že za to môže len doba, by bolo veľmi alibistické.
S úctou
Ľubo Dzurák

Slovensko je stále krajinou výnimočných ľudí.

„ Nikdy nehľadajme silu, sebavedomie, ani odhodlanie mimo seba, ale v sebe. Celý náš život sú tam.“

Milí spoluobčania, priatelia.

Chcel by som trošku odľahčiť túto stánku od Nováckych problémov a napísať niečo, ako sa ľudovo hovorí „ Z iného súdka „ Je to len moje zamyslenie sa nad súčasnou dobou. Samozrejme si uvedomujem, že tí, ktorí to budú čítať, budú mať na vec iný názor. No a iný názor, by z nás nemal robiť nepriateľov, ale súperov.

Posledné 3-4 roky nepozerám žiadne politické diskusie. Pochopil som, že bez nich sa dá žiť lepšie a pokojnejšie. Úctu a rešpekt k politickému súperovi, nahradilo vzájomné obviňovanie a presadzovanie len tej svojej pravdy. To všetko sa žiaľ prenáša nielen do myslenia, ale aj správania sa ľudí, medzi sebou. Politici síce na strane jednej volajú po zmiernení napätia, nevraživosti, rešpektovania názoru a úcty k iným, čo je určite správne. Na strane druhej však svojim vystupovaním, vzájomným obviňovaním, niekedy až dehonestáciou politického súpera, sú hlavnou príčinou nevraživosti, neúcty a dovolím si napísať aj zla v našej krajine. Navyše katastrofálne scenáre o našej blízkej budúcnosti, ľudí nielen znechucujú, ale hlavne tých mladších nútia rozmýšľať, či sa oplatí žiť v krajine, kde tí, ktorú ju majú spravovať a viesť k lepšiemu zajtrajšku sa navzájom dehonestujú a obviňujú z vecí nad ktorými mnohí len krútia hlavou. Zrejme to teraz trošku preženiem, ale podľa môjho názoru, sú to práve politici, ktorí prinášajú to zlo, nevraživosť a pesimizmus medzi ľudí.
Keďže nechcem, aby tento môj príspevok mal tiež len nádych pesimizmu a kritiky, tak skúsim niečo pozitívneho, niečo čo ma napĺňa radosťou, pýchou i hrdosťou, že žijem v tejto krásnej krajine. Nenechám si totiž ujsť žiadny program, ktorý propaguje výnimočných Slovákov dnešnej doby. Podobné relácie ako Sieň slávy, Slovenka roka, či akákoľvek propagácia výnimočných a úspešných Slovákov, ma vždy zahreje pri srdci. Áno, Slovensko je stále krajinou výnimočných ľudí, ktorí by si zaslúžili viac našej pozornosti, ako mnohí naši politici. Obdivujem týchto ľudí nielen za to, čo dokázali vo svojom živote, vďaka svojmu vzdelaniu, nadaniu, talentu, možno i toho povestného šťastíčka. Obdivujem ich aj za ich pokoru, skromnosť a úctu k tým, vďaka ktorým sa im podarilo dosiahnuť vo svojom živote veľmi veľa, Uvedomujú si totiž, že za ich výnimočnosťou a dosiahnutia úspechov stojí množstvo ľudí, za čo im budú vždy vďační. Ronaldo, či Messi sú bezpochyby výnimoční futbalisti, no bez ostatných spoluhráčov, by svoje úspechy nikdy nedosiahli.
Nemal som v úmysle písať tento článok, no pozeral som Slovenku roka. Pokora, skromnosť, úcta, doslova vyžarovala z jednotlivých nominantiek. Toto sú skutočné osobnosti Slovenska. Toto sú ľudia, pre ktorých sa ešte stále oplatí žiť na Slovensku, alebo ak chcete, toto je to svetlo na konci tunela. Veľmi, naozaj veľmi by som si prial, aby každý mesiac bola aspoň na RTVS podobná relácia. Práve takýto ľudia a nie je ich málo, by mali byť naším vzorom a nádejou do budúcnosti. Som osobne presvedčený, že na Slovensku ich žije ďaleko viac, ako nám ponúkajú naše média.
Čo záverom? Nie som naivný a viem, že tento príspevok nič nezmení. Politici budú naďalej hovoriť o zmiernení napätia v spoločnosti. Na strane druhej budú úspešne prilievať toho benzínu do ohňa neznášanlivosti a neúcty. Tak mám pre nich aspoň tento odkaz:
„ Ak nedokážete pomáhať, tak aspoň neubližujte“


S úctou Ľubo Dzurák

Povráva sa, že jeden psychopat nazýva túto stránku darebáckou! Mne to však nedáva zmysel. Prečo ju teda sleduje a číta? Nebude to skôr naopak, že darebák sleduje túto relevantnú stránku? 😄😄

• nový príspevok môžete pridať až po prihlásení.
<<< späť na zoznam tém